História
Zobraziť ukážku videa YouTube PaňaPaňa
Archeologické výskumy a prieskumy dokázali, že priestor medzi Čechyncami, Malým Cetínom, Veľkým Cetínom až po Paňu je dlhodobo osídlený a to už minimálne 4000 rokov. V geografickom areáli sa zistili sídliská z doby bronzovej a železnej. Ďalej objavili hallštattské, laténske a slovanské sídliská a objekty. Žiaľ, v Pani neboli dosiaľ zaznamenané výraznejšie nálezy. Iba pri obhliadke rýh, vyhĺbených pre tranzitný plynovod v roku 1972, našli črepy z mladšej doby bronzovej, halštatu a atypické praveké črepy. Ak v chotári okolitých obcí je známych množstvo archeologických dokladov o trvalom a bohatom osídlení, určite takéto osídlenie bolo aj v katastri obce Pane. Je len otázkou času, kedy sa tieto pamiatky vynoria spod zeme.
Podľa dostupných historických dokumentov prvá písomná zmienka o obci je z roku 1239 ako Poonh, 1773 Panya, 1808 Pann, Nemes Pann. V listine vydanej 29. septembra 1239 vtedajší uhorský kráľ Bela IV. (1235 - 1270) oslobodil príslušníkov Ostrihomského arcibiskupstva od všetkých štátnych daní. Dal arcibiskupovi obývané územie v dnešnej Pani, Úľanoch nad Žitavou a v Starom Hrádku. V listine je uvedený pomerne presný rozsah darovaných zemí. Okrem iného sa tu spomína, že Paňa (Villa Poonh) sa nachádza pri obci zvanej Cetín (Villa Cheten), bola to obec Kráľovských rybárov, v dokumente sú vtedajší Paňania a Cetínčania označení ako „retiferi et falconárii“ , teda výrobcovia sietía sokolníci. Originál listiny sa, žiaľ, nezachoval, poznáme ju iba z hodnoverných odpisov z rokov 1465, 1498, 1793.
Po roku 1239 sa historické zmienky o Pani na dlhý čas vytrácajú, resp. neboli dosiaľ publikované. To ale neznamená, že by tu bolo osídlenie úplne zaniklo. V súvislosti s Paňou v roku 1156 sa však spomína osada Asgar, 1232 Ysgar Žháre t.j. dnešný Žigárd. Z roku 1232 je aj jedna z posledných stredovekých zmienok o zemi dvornikov (Marsina 1971). Táto osada bola súčasťou obce Paňa. (V danej lokalite posledné zvyšky objektov neskoršieho majera boli zlikvidované v 50. rokoch minulého storočia). Je pravdepodobné, že v tejto lokalite bolo viac objektov a súčasťou tejto osady mohol byť aj mlyn, ktorý bol v chotári zvaný „Zungov“ pod „Stračou Horou“ na Panianskom potoku.
Z roku 1310 Nitrianska Kapitola dosvedčila, že synovia Woyka z Pane, majú dať Abrahámovi zvanému Zekúl (Sikulus) a pani Wenys peniaze za prenájom pol porcie sebreda ležiacej v Pani. Z toho sa dá usúdiť, že sa v obci vytvorila vrstva miestnej strednej šľachty. Niekedy koncom 14. storočia muselo dôjsť v Paňskej oblasti k nejakej tragédii, možno ju vyplienili zbojníci, o čom svedčí dokument z roku 1397. Okrem usadlosti „Pon“ sa v listine uvádza aj nejaké miesto zvané „Ponharasztya“. Ďalší neskorostredoveký dokument viažuci sa k blízkemu okoliu Pane je až z roku 1403. Tu sa uvádza, že mnohé dediny z okolia Vrábeľ patrili v tom čase k majetkom Ostrihomského arcibiskupstva. Dokument sa zachoval v archíve Ostrihomského arcibiskupstva. Ešte aj v roku 1435 boli dané majetky arcibiskupské. Z roku 1448 sa v primaskom ostrihomskom archíve zachoval dokument, v ktorom sa arcibiskup sťažuje vtedajšiemu kráľovi Albrechtovi (1437 - 1439), že mu husiti spôsobili na jeho majetkoch značné škody. Konkrétne jeden z významnejších husitských vojvodcov Pankrác ukradol arcibiskupovi časť z majetkov o.i. Vráble, Dyčku, Cetín, Paňu. Bratríci boli zo Slovenska vypudení v roku 1467, kedy ich vojensky zlikvidoval kráľ Matej Korvín (1458 - 1490). Dá sa predpokladať, že Pankrác nemal Paňu príliš dlho, možno len do začiatku 50. rokov 15. storočia, ale pre miestnych ľudí to určite neboli najšťastnejšie roky. Až do roku 1526 nie sú známe o Pani ďalšie informácie, preto sa nedá zistiť, či sa závažnejšie zmenili miestne spoločenské pomery. Zdá sa, že až do polovice 16. storočia prebieha život v obci pomerne pokojne.
Nová spoločenská situácia nastala na západnom Slovensku po roku 1526. V auguste tohto roku prehral Uhorský kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526) rozhodujúcu bitku s Turkami pri juhomaďarskom Moháči. Týmto činom prestala existovať regulárna uhorská armáda a preto nebolo vojenskej sily, ktorá by mohla zastaviť nápor Turkov. Historické pramene dokazujú, že obyvatelia Pane pocítili nápor Turkov až okolo polovice 16. storočia. Ešte v roku 1545 boli nezávislé od Turkov Horný a Dolný Cetín (dnešný Veľký a Malý Cetín). Predpokladá sa, že aj Paňa. Turci prišli do okolia Vrábeľ až v roku 1554. Pri tomto vpáde získali oba Cetíny a zdá sa, že aj Paňu. Všetky tri obce sú zaradené pod tureckú správu. Sú uvádzané v roku 1570 ako majetok ostrihomského sandžaku. (Paňa ako Pánja). Tým sa výrazne zmenili miestne pomery, lebo od tohto roku museli Paňania platiť dvojnásobné naturálne a peňažné dávky, nielen arcibiskupovi, ale aj Turkom.
Významným dokladom vtedajšej situácie je aj miestny nález mincí objavený v roku 1912. Obsahoval minimálne 50 mincí a to dukáty toliare z 80. - 90. rokov 16. storočia z Nemecka, Rakúska, Holandska, Poľské 6 - groše a 3 - groše. Najmladšie mince sú z rokov 1595 - 1596. Tie asi datujú ukrytie nálezu do zeme. Možno to bol majetok vojaka bojujúceho s Turkom, možno Turkami ukradnuté cennosti. Turkom patrila Paňa minimálne do polovice 60. rokov 17. storočia. Dá sa to určiť z faktu, že je uvedená v súpise Turkom podriadených obcí z rokov 1663 - 1664 (v rámci tzv. novozámockého ejáletu). Bola to menšia turecká správna jednotka so 46 rodinami obývajúcimi 39 domov. Všetci boli maďarského pôvodu. Ďalším zaujímavým prameňom poukazujúcim na spoločenské pomery asi počas 17. storočia je ďalší hromadný nález mincí (188 zlatých z roku 1879). Žiaľ, neboli bližšie určené, aj keď sa nález poskytol ministerstvu bohočestia a osvety. Podobný osud mali mince vlastnené Františkom Söterom. Nález z Pane bol v roku 1879 darovaný do Maďarského národného múzea v Budapešti. Oslobodenie spod závislosti na Turkoch sa mohlo uskutočniť až v rokoch 1683 - 1684. Aj Paňania sa podieľali svojím spôsobom na vyhnaní Turkov zo Slovenska.
V roku 1742 popísal miestne pomery v Pani aj slávny slovenský polyhistor Matej Bel: „Paňa patrila kedysi rôznym rodom, dnes neznámym, sídlia tu roľníci živiaci sa obrábáním polí.“ V rámci svojich záznamov poskytuje aj mapu základnými cestnými spojmi. Zaznamenal i lokálnu komunikáciu cez Cetín, Paňu do Vrábeľ. Od polovice 18. storočia sú pomery v obci už pomerne dobré, rekonštruovateľné, aj keď chýbajú niektoré údaje. Spoločenské pomery sa nezmenili ani od začiatku 19. storočia. Paňa bola aj naďalej obcou, ktorej obyvatelia žili predovšetkým z práce na poliach, v Žigárde sa pracovalo vo viniciach. V roku 1828 tu stálo 122 domov, kde žilo 854 občanov, v rokoch 1869 – 751 občanov, 1880 - 791 občanov a v 1890 - 825 občanov. Miestnymi majiteľmi boli Lakitsovci a Kochanovszkovci.
V roku 1848 k zrušeniu poddanskej závislosti od cirkevných a svetských zemepánov. V Pani vznikla osobitná zvláštnosť, že zákon zrušil aj predialistický systém, čím sa narušil existujúci spoločenský systém v obci od 16. storočia. Niektorí predialisti však vlastnili svoje majetky naďalej, stali sa z nich veľkostatkári, resp. gazdovia. Časť obyvateľstva získala aspoň slobodu, resp. časť polí a lesov (za tzv. komasácie). Mnohí však museli pracovať naďalej ako nájomní roľníci pre bohatých gazdov. O neutešených pomeroch miestnych poľnohospodárskych robotníkov svedčí aj skutočnosť, že v r.okoch 1920,1921,1928,1929, 1936 tu prepuklo viacero štrajkov za zlepšenie ich životných podmienok. V r.oku 1900 mala Paňa 749 trvale prihlásených obyvateľov, v roku 1910 nastal úbytok, 31 odišlo z obce pravdepodobne za lepšou robotou, v roku 1921 sa stav zvýšil na 792 ľudí. Z menších spoločenských udalostí v rámci obce treba spomenúť sťažnosť Paňanov proti slúžnemu a predstavenstvu obce kvôli falšovaniu volieb v roku 1866. Ďalej je nutné spomenúť lokálnu melioráciu vodných tokov vykonanú v rokoch 1887 - 1918.
Administratívne patrila Paňa až do roku 1960 do okresu Vráble, potom do okresu Nitra. Počas 19. storočia najbližšia pošta bola vo Veľkom Cetíne, železnica vo Vajke nad Žitavou (potom Dyčka).
Tunajší obyvatelia už niekoľkokrát zažili povodeň, najväčšiu v roku 1956. Vtedy dolu potokom, ktorý vystúpil zo svojho koryta, bral všetko živé a neživé, čo mu stálo v ceste.
Obec bola oslobodená 28. 3. 1945. V roku 1947 bola zahájená úprava cesty do Vrábeľ. V tom čase bola obdobným spôsobom upravená cesta aj smerom na Žigárd (pri Teplanových), ako i prudký breh pred Žigárdom. Poľnohospodárske družstvo bolo v obci založené 10. 10. 1950. Obec bola elektrifikovaná v roku 1952. Prvé autobusové spojenie Vráble - Cetín bolo realizované v roku 1953. V roku 1954 boli spevnené obecné cesty, v 1957 vybudovaný miestny rozhlas, v 1959 realizovaná prestavba školy. Od roku 1960 patrí obec do okresu Nitra. V 1961 roku bola postavená budova Jednoty Potraviny a Hostinec. V roku 1962 bola zahájená výstavba kultúrneho domu (dokončená v roku 1968). V 1965 renovácia kostola, 1969 regulácia potoka, 1972 výsadba stromov okolo potoka, 1974 zahájenie výstavby šatní na ihrisku, ukončené bolo v roku 1977. V roku 1975 došlo k zlúčeniu družstiev a vytvorilo sa spoločné JRD Dolná Nitra so sídlom vo Veľkom Cetíne. V roku 1997 - dobudovanie sociálnych zariadení a dostavba kuchyne kultúrneho domu 1998 - plynofikácia obce, vybudované hlavné rozvody vodovodu v obci výstavba novej telekomunikačnej siete (po celej obci v zemi). 2009 - začiatok výstavby kanalizácie.
SYMBOLY
Dnešný obecný erb bol vytvorený na podklade pečiatky použitej na dokumente z roku 1883 (obecná symbolika bola schválená heraldickou komisiou pri ministerstve vnútra v roku 1996). Obecná symbolika vychádza z historických prameňov a jedná sa o erb obce a kruhové pečatidlo. Historický znak obce modrý štít, v ktorom nad dvomi zlatými ratolesťami je strieborné trojvršie, nad ním letí strieborný vták. Je jedinečný, veľmi pôsobivý a podľa heraldikov nezvyčajný. Pečatidlo, ktoré sa používalo ešte v roku 1844, znázorňuje to isté.
Najstaršie známe pečate:
